Veselé zážitky sabinovských rybárov.

Veselé zážitky Sabinovských rybárov.

Bolo to ešte za bývalej ČSR. Išli dvaja sabinovskí rybári ku Toryse. Izák  a Andrej. Pravda, obidvaja boli nahluchlí. Izák, pozdravil Andreja „Dobri dzeň „. Andrej mu odpovedal: „Ňe, ňe, ja idzem na ryby“. Izák mu zasa hovorí: „Hej ? I ja idzem na ryby“. Andrej mu nato  “ Ja myšľel, že idú na ryby.“

Asi v r. 1947 išla zo Sabinova partia na rybačku na rieku Poprad. Po prvom dni rybačky prišli do Čirča, do známeho krčmára, ešte súkromníka, či by nemohli niekde prenocovať. Krčmár im ochotne ponúkol, že môžu prespať v krčme na laviciach. Rybári súhlasili. Krčmár sa ale osprave­dlnil, že musí isť večer na schôdzu, aby prepáčili a obslúžili sa sami. Ukázal v ktorom demižóne má vodku a odišiel. Partia rybárov sa začala uctiť tak, že z osem litrov vodky ostal v demižóne len liter. Keďže miesta v krčme bolo dosť, rybári spustili veľký tanec, ktorý vyvrcholil na stoloch. Ráno, keď krčmár prišiel tiež ešte podgurážený zo schôdzky, rybári sa ospravedlňovali koľko vypili, ale že peniaze nemajú, že tie donesú dodatočne druhýkrát. Keďže krčmár bol tiež v dobrej nálade na dlh rybárov zabudol a ten nikdy vyrovnaný nebol.

Asi v roku 1949 išiel dentista ÚNZ v Sabinove i so správcom na ryby do Krivian. Keďže správca ešte rybárom nebol, pozoroval dentistove rybárske umenie. Dentista si nasadil na háčik slivku /bolo to v jeseni/ a išiel si ešte upraviť navijak neuvedomujúc si, že na mieste rybárčenia nie sú sami. Medzi tým prišla vedľa sa pasúca koza ku slivke a zožrala ju i s háčikom. Aké prekvapenie mal dentista, keď rybárska palica sa dala do pohybu za kozou. Ráno na druhý deň keď dentista prišiel do práce všetci kolegovia ho privítali mečaním. A to vďaka správcovi, ktorý im celý príbeh porozprával. Aby koza mohla odísť, dentista odstrihol náväzec a koza odišla so slivkou aj s háčikom. Ako sa to s ňou skončilo dodnes nie je známe.

V lete asi v1952 roku išiel Jano na ryby na Torysu. Vzal so sebou i elixír života – slivovicu. Keď prišiel k vode pripravil si rybársku palicu a návnadu, no nezabudol si pravda potiahnuť“ aj zo slivovice. Kým ryby si obzerali návnadu vo vode on kľudne  popíjal na brehu. Keďže bolo horúco, grády stúpali a silnela aj únava. Svoje unavené telo Jano rybár natiahol bruchom dole, hlavu prikryl novinami a sladko zaspal. Okolo prechádzajúci rybári keď videli nedopitú fľašku slivovice  pochopili unaveného rybára a aby mu nebolo zima prikryli ho hrubou fošňou, ktorá sa neďaleko nachádzala ešte po nedávnej povodni. Keď sa rybár Jano zobudil začudoval sa a hovorí: „Že som mal šlivovicu ta to znam, že som mal novinki a som še z nimi prikril ta to tiž znam, ale žeby som bul zo sebu totu desku vláčil a ešči še  z ňu i prikryl –  ta to nepametam.“

Rybári zo Sabinova mali v Orlove vlastnú chatu. Raz v sobotu sa vybrali na rybačku na Poprad, že prespia na chate a zarybárčia si aj  v nedeľu. Večer po rybačke zašli prv do miestneho hostinca v Orlove. Koľko sa tam vypilo to si nikto nepamätá, ale v chate im prišla neodbytná chuť na kávu. Do vriacej vody sa hodilo všetko, čo tam bolo čierne. Keď káva bola hotová, každý sa rád občerstvil a napil. Veľmi nepríjemné bolo ich zistenie, keď jeden z nich povedal, že namiesto kávy asi vypili otravu na hlodavce. Zo strachu nad ďalším svojím osudom si  posadali okolo stola a pustili sa do veľkého plaču. Prosili jeden druhého: „Ked budzeš žic ta pozdrav tam moju ženu, dzeci, rodzinu a šickich praceľoch. Povic im čo še nám tu stalo.?  Kto mal kus papiera a tužku, tak to dal písomne. Unavení s plačom a strachom však po jednom zaspali. Ráno keď sa zobudil prvý začal sa biť a štípať a pritom kričal „Ľudze mojo, šak ja žijem“. A utekal ku každému v chate a budil ho, či žije. Nakoniec všetci radostne skákali a volali ?My žijeme!“ Vtedy im jeden povedal že počul od starších, že proti otrave je najlepšie sladké mlieko a tak všetci jeden za druhým vyrazili do  dediny a prosili domácich aby im predali   sladké mlieko. Našťastie sa vtedy nikomu z rybárov nič nestalo.

Stalo sa to zasa v Orlove. Po sobotnej rybačke kým rybári došli na rybársku chatu zastavili sa v miestnej krčme v Orlove. Neostalo len pri pive, ale bola aj ?zápražka? slivovica.. Po príchode na chatu z únavy rybári rýchlo zaspali Ako áno, ako nie, Janovi pri preha­dzovaní sa v posteli vošla hlava medzi kovové štítne mriežky na železnej posteli. V noci, keď Janovi bolo treba isť na malú potrebu chcel vstať, ale nijako nemohol. Hlava bola v mriežkach a to mu pripomínalo všelijaké hrôzy. V tom sa mu zazdalo, že je asi v záchytke a začal kričať. „Panove, šak me pušce, panove, šak ja nič nezrobil. Čomu sce me zavreli? Panove, šak ja už budzem dobri ľem me pušce.“ Svojím krikom pobudil všetkých ostatných kamarátov a postaral sa o veľký smiech. O tejto historke sa potom ešte  dlho medzi rybármi hovorilo.

Išli dvaja rybári zo Sabinova na pstruhy na potok Ľutinka. Keď prišli do dediny Ľutina,  asi o 15.00 hod . popoludní  zistili, že v obci je večer  tanečná zábava..  Nuž rozhodli sa, že sa tam pôjdu pozrieť, ako sa ľudia bavia. Vošli do sály kde ich zočili známi a kamaráti  a volali ich k stolu. Ako to už býva – hosť do domu, boh do domu. Pohostili rybárov a keď už títo boli vo výbornej nálade pustili sa i do tanca a dokonca na javisku urobili program s rôznymi improvizovanými a žartovnými scénkami. Ale každé čudo ma svoj koniec a tak tomu bolo, že končila i zábava. Hostitelia podgurážení odišli  domov a rybárov necha­li v sále. Rybári rozmýšľali čo majú robiť, nakoľko žiadny spoj do Sabinova už nemali. Aby neboli v centre pozornosti ešte niekoľkým mládencom a dievčatám, ktoré ostali v sále,  dostali nápad. Nebadane vošli pod javisko a tam si urobili nocľah. Keďže v noci bolo pomerne chladno, pozakrývali sa  papiermi, ktoré boli pod javiskom. Tak sa im dobre spalo, že zabudli na raňajky i na  obed. Zo sály vonku sa nemohli dostať, lebo bola zamknutá. Dostali sa z nej až v podvečer, keď prišli upratovať a pozametať sálu. Prišli večer konečne hladní domov, kde sa sťažovali na neúspešnú rybačku, že nič, ale vôbec nič, celý čas nebralo. Doma boli zato ešte aj poľutovaní.