História rybárstva v Sabinove.

História rybárstva v Sabinove.

(Podlá zistených podkladov zapísal RSDr. Andrej Novotný.)

Organizované rybárstvo v Sabinove vzniklo r. 1930. Do roku 1930 v Sabinove, ani v okrese Sabinov nebola nijaká organizácia, ktorá vtedy združovala rybárov.

Niektoré potoky si privlastňovali na rybolov majitelia veľkých pozemkových oblasti, alebo privilegované osoby. Ešte pred rokom 1930 vzniklo v Lipanoch tzv. Rybárske združenie, ktoré obhospodar­ovalo rieku Torysa aj s prítokmi od obce Brezovica po obec Rožkovany. Toto zduženie pôsobilo len krátku dobu. V  roku 1930 vznikol v Sabinove Okresný rybársky spolok, ktorý prevzal do obhospodarovania aj revíry rybárskeho združenia v Lipanoch čím zd

ruženie v Lipanoch zaniklo. Okresný rybársky spolok, ktorý vznikol v Sabinove bola to malá organizácia vyhradená iba zámožnejším občanom, ľuďom tzv, vyššej kasty ako sa tomu hovorilo. Do rybárskeho spolku boli tiež prijatí aj niekoľkí dôstojníci a tiež nejaký ten vyšší štátny zamestnanec. Obyčajný – nič neznamenajúci občan do organizácie nemal prístup.

Pri založení Okresného rybárskeho spolku v Sabinove za predsedu bol zvolený: Ján HALÁSZ, za tajomníka Jozef STETTFER, pokladník Emil DÉVAY a ďalší členovia výboru Friedrich HORU a Mikuláš VÍDA.

Treba povedať, že niektoré revíry ostali i naďalej ako súkromné, alebo privilegované. Tak tomu bolo i po založení Okresného rybárskeho spolku v Sabinove, že pôsobil v Sabinove ešte jeden rybársky /privi­legovaný/ spolok „Pstruh“, ktorého členmi boli ľudia z tzv. vyššej kasty, ako advokáti Dr. FORGACZ, Dr. SCHVARTZ, Dr. SCHON, Dr. PROKOPOVITSCH a ďalší iní vyvolení, ktorí chytali iba pstruhy a to na nimi kúpených revíroch v obciach Hendrichovce a Bertotovce na potoku Veľká Svinka a na potoku Malá Svinka od obce Renčišov po Jarovnice. Ďalej mali aj rieku Torysu a to  od Blažova po Brezovicu a potok Slavkovianka od obce Brezovičky po Brezovicu.

Horný tok rieky Slavkovianky vo Vysnom Slavkove mal v užívaní miestny rírmsko-katolický farár a v Nižnom Slavkove tiež miestny farár. Potok Šomku mal v užívaní miestny grécko-katolický farár a potok Červená Voda bol v užívaní Zoltána STETTFERA. Potok Tolčemešanka bol v osobnom užívaní okresného účtovníka TOMKA. Rieka Torysa v Pečovskej Novej Vsi, ako aj potok Ľutinka boli výlučným vlastníctvom rodiny veľkostatkára BORNEMISZU a spol. z Pečovskej Novej Vsi. Torysa od Tichého Potoka – Blažov s prítokmi až po pramene patrili rodu grófa GEMINGEN v Blažove, kde mali svoje lesné majetky. Potok Kunišov v Nižnom Slavkove patril zasa spišskému biskupstvu, lebo tento pretekal cez  ich lesný majetok.

Do týchto súkromných revírov iní rybári nemali prístup /nedalo sa ani zapytliačiť, lebo hájnici boli všade a legitimovali. Obdobie od roku 1930 nie je významným len tým, že začal pracovať prvý organizovaný okresný rybársky spolok v Sabinove, ale vznikla tu nemenej dôležitá udalosť. Člen výboru Mikuláš Vída, ktorý bol správcom Sabinovskej elektrárne bol prvým sabinovským rybárom, ktorý už v období 1930-1935 liahol pstruhy v Sabinovskej elektrárni s využitím odtekajúcej vody z turbíny.  Pre očitých svedkov v tomto období bol to veľký div keď videli, že aj ryby možno chovať a vycho­vať umelým spôsobom.

Výbor okresného rabárskeho spolku v Sabinove pracoval do roku 1940, kedy táto organizácia prešla do riadenia Slovákov /ako sa vtedy tomu hovorilo/. V roku 1940 došlo k novému revírovaniu, ktoré platilo len pre bývalú Šarišsko-Zemplínsku župu a urobil ho vtedajší hlavný lesný radca Ing. Niederland. Vtedy sa stalo, že privilegované revíry sa dostali do užívania Rybárskeho spolku. Po prvom revírovaní v roku 1940 stal sa novým predsedom Rybárskeho spolku v Sabinove už Slovák Anton KUCHÁR daňový úradník, tajomníkom spolku sa stal Anton TROJANOVIČ úradník súdu a zo starého výboru zostal pokladník Emil DÉVAY. Ďalej členmi výboru boli Anton MILATA,  Zoltán DROSC, Jozef BIELIK a Mikuláš VÍDA. Sabinovský rybársky spolok vyvíjal svoju činnosť do roku 1945.

Po oslobodení v organizácií rybárstva nastal veľký zvrat. Rybárska organizácia dostala nové pomenovanie „Ľudový rybársky spolok v Sabinove“. Do rybárskych radov boli prijatí aj tí, čo v minulosti napriek záujmu o rybárstvo za rybárov neboli prijatí a museli pytliačiť. Stali sa z nich aktívni a vzorní členovia rybárskeho spolku. K najaktívnejším možno spomenúť bratov Kubeníkovcov, Jána, Mikuláša, Júliusa a Jozefa Molčanovcov, Ján Tomko murár, a veľa ďalších, ktorí si vážili našu prírodu.

Na základe príkazu ONV v Sabinove bola uskutočnená po oslobodení prvá členská schôdza Ľudového rybárskeho spolku v Hostinci u Girgašky, na ktorej bol zvolený ako predseda Anton MILATA, tajomník Anton TROJANOVIČ, členovia výboru Zoltán DROSC, Štefan KRIŠOVSKÝ, Jozef BIELIK a ďalší.

V roku 1945 sa uskutočnil aj prvý zjazd Československých rybárov na Slovensku. Konal sa v Piešťanoch v hoteli Esplanade. Zo Sabinovskej organizácie boli vyslaní Anton Milata a Anton Trojanovič. Tam bola prednesená situácia o našom rybárstve, ktoré bolo zničené vojnou a povojnovým pytliactvom. Sabinovskej organizácii sa dostalo pomoci vo forme dodávky ikier pstruha potočného a neskôr aj pstruha dúhového.

V tomto období rybársky spolok nemal liaheň a veľmi bol nápomocný Ing. Paiserle, ktorý bol účtovníkom firmy Ján Kancír, Likérka Sabinov, ktorý sa stal aj spolupracovníkom rybárskeho spolku a všemožne mu pomáhal, nakoľko v liahnutí rýb mal aj on skúsenosti. Prvú liaheň rybárskeho spolku si členovia postavili svojpomocne pod turbínou v mlyne Jana Mladého, ktorý bol ochotný rybárom pomôcť. Hlavným manipulátorom v tejto liahni boli Anton Trojanovič, Zoltán Drosc, Štefan Krišovský a možno povedať, že podľa potreby všetci rybári. Táto liaheň bola v činnosti  dva roky a bolo v nej vyliahnutých 400.000 ks plôdiku pstruha potočného  a pstruha dúhového, pričom isté množstvo bolo dodané aj pre organizácie Bardejov, Stropkov a Giraltovce.

Nakoľko Torysa bola stále viac znečisťovaná, bolo vyhliadnuté nové miesto na výstavbu liahne. Nová liaheň sa vybudovala na jej terajšom mieste v Orkucanoch. Veľmi nápomocným pri výstavbe tejto liahne bol a vtedajší riaditeľ Roľníckej školy Ing. Palša. Staviteľom liahne bol Jozef Kačala a stavebný dozor mal Vida bači. Vnútorné zariadenie okna, dvere zhotovil Mikuláš Takáč pozdejší hospodár rybárskeho spolku Otvorenie liahne bolo senzáciou, keď pri otvorení mala okolo 50 krstných otcov, z ktorých skoro každý niečím prispel.

Bola to prvá liaheň na Slovensku v takom prevedení a postavená na pramenitej vode. Táto snaha bola ocenená aj Jednotným zväzom rybárov v Žiline, ktorí sa sami presvedčili, že pri liahnutí na pramenitej vode straty na úhyne ikier a plôdika sú minimálne. Toto ocenil aj vtedajší predseda prešovskej organizácie rybárov a znalec rýb Adolf Priedmann, ktorý dvakrát do týždňa chodil do liahne liahnutie sledovať. Bol to veľký úspech Sabinovských rybárov čo sa odzrkadlilo aj v tom, že do výboru Jednotného zväzu rybárov v Žiline bol zvolený Anton Trojanovič, kde pôsobil viac ako päť rokov.

Jednotný zväz rybárov v Žiline poskytoval v tomto období sabinovskej organizácii subvencie čo vytváralo podmienky pre ďalší rozvoj rybárstva v okrese. Sabinovskí rybári svojou podni­kavosťou a dobrými nápadmi nešetrili. Našli lokalitu s výdatnými prameňmi v údolí Torysy pri Tichom Potoku kde vystavili šesť rybníkov pre chov plôdika pstruha. Táto akcia sa tak vydarila, že jesenné plôdiky Sabinovská rybárska organizácia dodávala aj rybárskej orga­nizácii do Liptovského Hrádku, kde je koreň chovu pstruhov. Aj z ekonomic­kého hľadiska sa to Sabinovskej organizácií vyplatilo a to až natoľko, že celkom slušne mohla zamestnať jedného človeka ako porybného, ktorého vykonával Ján Hricko  z Tichého Potoka.

Za pozornosť stojí skutočnosť ako bol zrealizovaný nápad vtedajšieho predsedu rybárskej organizácie. Keď sa dávali odchovné rybníky do prevádzky dali ich miestnym grécko-katolickým  farárom vysvätiť a tak sa rybníky stali posvätným miestom a nikto ich nezneužíval, čo pomohlo  k  ich   ochrane.

Po roku 1945 rieku Poprad obhospodarovali tri organizácie. Stará Ľubovňa po most v obci Plavnica, Prešov od mosta v Plavnici po štátnu hranicu a Ľubotín od ústia potoka Hradlová pravú stranu Popradu po obec Ruská Vôľa. Sabinovská organizácia mala dobré družobné vzťahy so Starou Ľubovňou a tá poskytovala Sabinovskej organizácii 10 hosťovacích povolení, čím Sabinovskí rybári mali možnosť vychutnávať čaro rybárčenia  aj na rieke Poprad.

V roku 1950 došlo k novému revírovaniu niektorých tokov a tiež aj rieky Poprad. Revírovanie robil Jednotný zväz rybárov v Žiline, ktorého členom v tom období bol i Anton Trojanovič a on aj predložil návrh, aby aj Sabinovská organizácia dostala úsek rieky Poprad na rybolov. Došlo k takému riešeniu, že rybársku organizáciu v Ľubotíne pričlenili k Sabinovskej organizácii a tak organizácia dostala revír na rieke Poprad od ústia potoka Hradlová až po štátnu hranicu s Poľsk­om pričom museli upustiť z revírov Prešov a Stará Ľubovňa. Bol to splnený sen Sabinovských rybárov na vytúžený Poprad. Nadviazali sa partnerské vzťahy s organizáciou Prešov a Stará Ľubovňa a tak dochá­dzalo k výmene hosťovských  povoleniek.

Pomerne slušne s prihliadnutím na dané regionálne podmienky bolo v okrese Sabinov rozvinuté aj rybničné hospodárstvo. Rybníky boli v Brezovici, v obci Oľšov, v Krivanoch, v Ľutine, pod Šarišským hradom a Jarovniciach. Najdlhšie boli udržiavané rybniky v Ostrovanoch a Uzovskom Šalgove. Rybníky v Ostrovanoch boli renovované, Renovácia bola prevedená pod dozorom Zoltána Drosca, avšak tieto po dvojročnom užívaní rybárskou organizáciou v Sabinove zobralo miestne JRD, kde miesto rýb tam vystavilo kurín, takže tieto tiež zanikli. Po oslobo­dení rybníky v Uzovskom Šalgove zobrala do užívania Roľnícka škola v Orkucanoch. Užívala ich dva roky a potom tieto úplne zanedbané dala do užívania rybárskej organizácii v Sabinove. Rybári tieto svojpomocne brigádnicky vyčistili a dali do činnosti. Chov rýb sa na týchto rybníkoch dobre daril, bol tam určený aj porybný hospodár Ján Jurčák, ktorý bol porybným ešte za „pána“. Sabinovská rybárska organizácia dopestovala tu i vianočných kaprov, ktoré predávala. Rybníky však časom chátrali a potrebovali opravu priepustov. Rybárska organizácia v Sabinove nemala na to finančné prostriedky preto tieto prevzalo miestne JRD a dalo do užívania Hydinárskym závodom v Prešove, ktoré na rybníkoch založilo kačaciu farmu. Po niekoľkých rokoch rybníky v Uzovskom Šalgove opustili aj Hydinárske závody a do správy ich prevzalo miestne JRD, čo znamenalo zánik rybníkov na neurčito.

Zlú hospodársku situáciu v 50-tich rokoch na JRD Orkucany využila Sabinovská rybárska organizácia a odkúpila materiál určený na výstavbu kurína. Tento použila na výstavbu chaty v Orlove, kde vybavila pre tento účel pozemok. Chata bola postavená svojpomocne pri ktorej boli hlavni stavitelia Mikuláš Takáč, Alexander Lendacký, František Jacko a ďalší. Chata mala 13 postelí a vybavenú kuchyňu. V danom období bola veľmi navštevovaná. Po strate revíru na rieke Poprad pri ďalšom revírovaní prestal byť záujem o využívanie chaty, ktorá aj tak dožila.